História obce

Najstaršie osídlenie územia

Osídlenie Bánovskej kotliny v praveku dosvedčujú archeologické nálezy už z mladšej doby kamennej (4500-3200 pred Kristom). Nie sú doklady na praveké osídlenie územia Trenčianskych Mitíc, lebo sa tu neuskutočnil archeologický prieskum. Nedostatok archeologických nálezov však nevylučuje možnosť pravekého osídlenia územia. tunajší horský terén mohol poskytovať pravekému človeku ochranu pred nepriateľskými kmeňmi, prenikajúcimi do kotliny.

Bánovská kotlina už v 9. storočí bola súvisle osídlená slovienskym obyvateľstvom, pričom sa sídliská zo strategických dôvodov vysunuli do vysokých polôh. Územie patrilo k jadru Nitrianskeho kniežatstva a Veľkomoravskej ríše.

Staré slovienske osídlenie Trenčianskych Mitíc (v časti Kostolné Mitice) dokumentuje názov vrchu Hradišťo na výbežku Strážovských vrchov. Miestne ľudové podanie tu zachováva ešte starobylú zmienku o drevenom hrade. Hradišťo zrejme strážilo horský priechod vedúci pozdĺž potoka Rudník, ktorého názov je doložený v prvej písomnej zmienke o Miticiach. Názov potoka poukazuje na povrchovú ťažbu rudy.

Mitické hradisko zrejme patrilo do systému hradísk na okraji osídlenia Bánovskej kotliny. Išlo o pohraničné strážne hradiská s trvalými vojenskými posádkami, ktorých úlohou bolo chrániť vstup do kotliny pri diaľkových cestách a horských priechodoch. Takéto strážne hradiská existovali v Motešiciach na Machnáči, v Šípkove, v Čiernej Lehote, na mieste prechodu hradu v Uhrovci, na Dubodieli a pravdepodobne aj na mieste dnešného mitického kaštieľa alebo v jeho širšom okolí. Existenciu týchto hradísk dnes dokumentujú už len miestne názvy, ako Hradisko, Hradišťo, Hradište, Hradná.

Vznik Mitíc

Maďari zabrali územie Bánovskej kotliny asi v polovici 11. storočia. O ich postupe dodnes svedčia názvy obcí podľa národnostnej príslušnosti ich strážnych jednotiek: Uherce a Uhrovec (pomenovanie po Uhroch), Pečeňany (pomenovanie po Pečenenoch), Ruskovce (pomenovanie po Rusoch). Po zabratí územia Maďarmi všetka pôda sa stala majetkom uhorského panovníka.

V súvislosti so vznikom a rozvojom uhorského strážneho systému a s potrebou ochrany starých obchodných ciest začali sa z iniciatívy kráľa budovať mýta pri cestách na dôležitých priechodoch. Na diaľkovej ceste z Ponitria do Považia vznikla potreba zabezpečiť nerušený priechod cez horský priesmyk na rozhraní dvoch kotlín.

Z považskej strany bol postavený v horskom sedle pred vstupom cesty do priesmyku malý kláštor miestneho významu. Mohol vzniknúť v dobe po zaujatí kraja Maďarmi, kedy nebolo zriedkavé darovanie pozemkov v prospech kláštorov. Existencia kláštora nie je historicky doložená. V historickej literatúre sú vyslovené dve mienky o patričnosti kláštora johanitom alebo benediktínom. Prvotný ľudový názov kláštora Mních sa preniesol vo forme prívlastku do názvu obce Mníchová Lehota, založenej v období vlády Matúša Čáka na mieste niekdajšieho kláštora.

Zo strany Ponitria pod priesmykom bola zriadená ďalšia strážna a mýtna stanica. Jej úlohou bolo strážiť prístupovú cestu do Bánovskej kotliny, vyberať mýtne poplatky pri vstupe do územia, furmanom a kupcom poskytovať výpomocný záprah pri prevážaní nákladu prudko stúpajúcim terénom, chrániť pocestných pred prepadnutím zbojníkmi a lúpežou, poskytovať útulok pocestným. Mýtnici z výnosu mýta sa starali o údržbu ciest i mostov a v určený čas odvádzali predpísanú sumu do kráľovskej pokladnice. Pre udržiavanie a obsluhu mýta musela tu byť menšia ozbrojená posádka, ktorá bývala v opevnenom dvorci so strážnou vežou na vyvýšenom mieste, vhodnom pre pozorovanie okolitého územia.

Presný čas vzniku Mýta nie je známy, pretože nejestvuje o tom písomní doklad. Najstaršia písomná zmienka, o ňom pochádza až z roku 1210. Hovorí o vyčlenení územia darovaného nitrianskemu biskupovi. Mýto však muselo byť ešte staršieho pôvodu, existovalo už v 12. storočí. Zo znenia listiny vyplýva, že časť tohto majetku bola darovaná nitrianskemu biskupovi Eduardovi, ktorý sa spomína v listinách z rokov 1183-1198.

Listina z roku 1210 dokladá Mýto ako prédium (panstvo, pozemkový majetok väčšej rozlohy). Pri mýte sa sformovala malá osada o rozsahu 5-7 domov, predstavujúcich dvor. Na panstve možno predpokladať existenciu niekoľkých osád alebo i samostatne stojacích domov s určitou organizáciou. Existovala tu služobnícka poľovnícka osada Sokol (na území Jastrabia), takisto doložená v listine z roku 1210.

Pôvodný názov osady bol Mýto. Vyskytuje sa už v najstaršej listine z roku 1210 (latinsky „de Mita", teda po slovensky „z Mýta") a pretrváva v písomných dokladoch ešte v 15. storočí. Slovo mýto v starej slovenčine označovalo jednak miesto, kde sa vyberal poplatok za používanie ciest , a jednak mýtinu, čiže vyrúbaný les. V našom prípade sa nevylučuje, že mýtna stanica vznikla na mýtine. Názov označoval osadu mýtnikov. Neskorší názov osady Mýtnici vznikol od všeobecného podstatného mena mýtnik, mal formu hromadného podstatného mena a zachytával všetky osoby žijúce na území obce, vlastníkov i ostatných obyvateľov. Pomnožný miestny názov Mitice je novším tvarom. Vznikol tak, že 4. pád množného čísla slova mýtnik (mal koncovku -ě), ktorý sa často vyskytoval v reči ľudu, dostal do funkcie 1. pádu a vypadla z neho spoluhláska n. Tým názov prešiel do neživotného rodu a začal pomenúvať výhradne topografickú lokalitu a nie už jej obyvateľov. Zo slovenského názvu bol odvodený maďarský názov Miticz.

Dvorec na území Mýta ešte nemal politickú alebo správnu funkciu, bol len hospodárskym strediskom sídlisk rozptýlených na panstve. V ňom sa sústreďovali rozličné výrobky a potraviny od roľníkov, poľovníkov a rybárov do zásob Trenčianskeho hradu a pre potreby kráľovskej družiny.

Panstvo ako kráľovský majetok v počiatočnej fáze spravoval Trenčiansky hrad. Neskôr uhorský kráľ odmenil ním zaslúžilých jednotlivcov, ktorých obdaroval aj právom vyberať mýtne poplatky. Kráľovskí služobníci na Mýte veľmi skoro dostali tento majetok do vlastného užívania. Už koncom 12. storočia ho užívali dedične a mohli ním voľne disponovať. Dosvedčuje to skutočnosť, že vtedajší majiteľ Nadaš daroval časť majetku nitrianskemu biskupovi. Teda tu už možno hovoriť o vzniku zemianskeho rodu.

Zemania si svoje šľachtické meno odvodili od názvu svojho panstva Mýto. Tak vzniklo pomenovanie Mitický. Slovenské osobné mená držiteľov pôdy na Mýte - Nadaš, Vadislav, Sokol, zachované v listine z roku 1210, svedčia o tom, že tunajší zemania boli domáceho slovenského pôvodu. Rod Mitickovcov, ktorého korene siahajú až do 12. storočia, patrí medzi najstaršie zemianske rody na Slovensku.

Delením 3lachtickéhomajetku na panstve mýto vznikli tri obce s rovnakým názvom Mitice, ktoré v počiatočnom období svojho vývoja dostali rozlišovacie prívlastky podľa polohy, a to Prostredné (neskôr Zemianske) Mitice, Dolné (neskôr Rožňové) Mitice a Horné (neskôr Kostolné) Mitice.

Zemianske Mitice

Osada v počiatkoch nadväzovala na slovanské hradisko. Možno predpokladať, že tu mal svoje pôvodné sídlo rod Mitických.

Táto obec, keďže ležala uprostred dvoch Mitíc, dostala rozlišovací prívlastok Stredné Mitice. Tento prívlastok sa nachádza v najstarších písomnostiach od maďarských pisárov: Kezyp Mytha (1464), Mediocris Mitta (1500, 1522),Kezepsew Mitta (1516), Kezepse Mythyc (1518), Kewzep Mythycz (1522). Neskôr obec dostala rozlišovací prívlastok podľa prevládajúceho zemianskeho obyvateľstva: Zemianske Mitice (v maďarských zápisoch Nemes Miticz - 1598, Nemesmitta - 1910) boli pôvodne v držbe viacerých drobných zemanov z rodu Mitických.

Rod Mitických sa časom značne rozrástol a jeho jednotlivé vetvy dostávali rozlišujúce priezviska.

Pôvodne súvislí majetkový komplex rodu Mitických sa dedením a deľbou značne drobil na čoraz menšie majetkové podiely medzi početné potomstvo. Delili sa aj zemianske usadlosti. Vlastníkmi jednotlivých majetkových dielov sa stali osamostatnené rody, medzi ktorými sa dali pozorovať značné majetkové rozdiely. Zámožnejší členovia sa tu delili o pôdu so schudobnenými zemanmi.

Niektorí zámožnejší zemania z tejto obce boli v určitých obdobiach vlastníkmi majetkových podielov v Jastrabí. Roku 1463 kráľ Matej Korvín daroval Jastrabie Prokopovi Mitickému, prezývanému Rytier, za verné vojenské služby v armáde i za cenu preliatia vlastnej krvi.

Spôsob života týchto zemanov sa veľmi neodlišoval od života tunajších sedliakov. V mnohých prípadoch si svoju pôdu obrábali sami, bez jediného poddaného. Zemania žili v kúriách, čiže dvorcoch s jednopodlažnou drevenou alebo murovanou budovou pozdĺžneho pôdorysu. Kúrie chudobných zemanov sa nelíšili od domov poddaných.

Bohatší zemania mali aj poddaných, alebo zamestnávali sluhov. Títo bývali v komôrke kuriálneho domu svojho pána alebo v drevenici, ktorú si so zvolením pána postavili sami, alebo ju zdedili. Mohli mať aj kúsok poľa. Na základe písomnej alebo ústnej dohody vykonávali rozličné príležitostné roboty na poli alebo v domácnosti. Pracovali ako bíreši, drevorubači, povozníci, sluhovia, slúžky.

Chudobnejší zemania, ktorý vlastnili iba neveľké podiely z otcovských majetkov, ťažko mohli uživiť seba i svoju rodinu. Preto hľadali obživu v službách bohatších zemanov ako poverenci pri riešení majetkových sporov a delieb, v službách šľachtickej samosprávy či kráľa. Napríklad roku 1521 Mikuláš Huorka vystupuje ako kráľovský poverenec, roku 1536 sa spomína ako kastelán hradu Súča Martin Sara.

Niektorý z mitických zemanov sa dostali i na štúdia. Tak nemenovaný zeman zo Zemianskych Mitíc na prelome 15. a 16. storočia študoval na viedenskej univerzite. V roku 1658 je v matrike jezuitského kolégia v Trenčíne zapísaný Slovák Pavol Juračka zo Zemianskych Mitíc.

Spolumajitelia viedli časté majetkové spory, ktoré riešili dohodami. Z roku 1577 sa zachovala slovenský písaná dohoda o spoločnom hájení hôr. Uzavreli ju v rožňovomitickom kaštieľi s Ladislavom Rožňom zemania zo Zemianskych Mitíc.

Po vymretí Rožňovcov koncom 16. storočia určité majetkové podiely v Zemianskych Miticiach mali ich dedičia - Madočianskovci a Ordódyovci.

Úpravu vlastníctva po zrušení poddanstva uskutočňoval v obci súdny proces medzi poslednými feudálnymi majiteľmi väčších podielov Imrichom Erdekom (dedičom ordódyovského podielu) a Ladislavom Motešickým (nadobúdateľom čiastky Madočianskovcov) ako aj obcou v rokoch 1857-1866. Držiteľmi naväčšieho majetkového podielu boli Erdekovci.

Pred vznikom Československej republiky bolo v Miticiach málo národne uvedomelých obyvateľov. V literatúre sa uvádza iba jediný slovenský národovec v Zemianskych Miticiach. Bol ním dvadsaťsedemročný legionár Justín Haško (*1891), povolaním notár, podľa vierovyznania katolík.

Zemianske Mitice si zachovali charakter zemianske obce do vzniku Československej republiky. V decembri 1918 vyšiel zákon o zrušení šľachtických titulov a stavovských výsad. V rámci prvej pozemkovej reformy sa medzi obyvateľov rozdelila časť veľkostatkárskeho majetku pochádzajúceho z niekdajšieho dedičného podielu Madočianskovcov/Motešickovcov a Erdekovcov.

Kostolné Mitice

Územie Kostolných Mitíc sa vyčlenilo z pôvodného šľachtického majetku a prešlo do vlastníctva nitrianskeho biskupa ešte koncom 12. storočia. Istý pán Nadaš, ktorý zomrel bez jediného dediča, závetom poručil štvrtinu majetku v Miticiach nitrianskemu kostolu a jeho biskupovi Eduardivi, ktorý sa spomína v rokoch 1183-1198.

Chotárne hranice tohto biskupského pozemku kráľovský svedok Gotthard za prítomnosti nitrianskeho biskupa Jána II. a susedných majiteľov roku 1210, ako o tom svedčí listina ostrihomskej kapituly z toho istého roku. Darovanie územia biskupovi sa udialo v období šírenia a upevňovania kresťanstva a tak mohlo byť motivované zriadením fary, pretože budovanie farskej organizácie bolo riadené z biskupstva. Založenie fary sa viazalo na určitý majetok, ktorý mal hmotne zabezpečiť kňaza. možno predpokladať, že na novovzniknutom cirkevnom majetku sa už v 13. storočí postavil kostol a zriadila fara. Akiste čoskoro tu vznikla osada, ktorá sa stala samostatnou sídliskovou jednotkou ako vlastníctvo nitrianskeho biskupa a náboženským strediskom na mitickom panstve.

Začiatkom 14. storočia Matúš Čák Trenčiansky, ktorý vládol na Trenčianskom hrade vrokoch 1299-1321, zabral a vyplienil biskupský majetok v Miticiach. Zmienka o tom je vo výpočte poškodených majetkov nitrianskeho biskupstva v exkomunikačnom dekréte na Matúša Čáka z roku 1318. Po smrti Matúša Čáka sa majetok vrátil pôvodnému vlastníkovi.

Osada s kostolom sa pôvodne nazývala Horné Mitice, ako to dosvečujú jej najstaršie maďarské názvy v listinách (Felseumitha - 1393, Felsew Myttha - 1500). Názov Felseumitha resp. Lukachmitaua z roku 1396 poukazuje na to, že popri nitrianskom biskupovi majiteľom obce bola určitý čas aj jedna vetva rodu Mitických, ktorej zakladateľom bol Lukáč. Neskôr výlučným majiteľom obce bol nitriansky biskup, čo našlo obraz v názve obce (Eghazasmytha - 1505). Potom tieto Mitice dostali odlišovací prívlastok podľa kostola ako najcharakteristickejšej stavby obce. Podnet k tomuto názvu zrejme dal dominantný gotický kamenný kostol, ktorý tu roku 1494 dali postaviť Ladislav a Rosvald Rožeň.

Kostolné Mitice v rámci cirkevno-administratívnej organizácie Nitrianského biskupstva boli začlenené do Hradnianskeho archidiakonátu. Tomuto farskému stredisku podliehali obce Kostolné (Horné), Zemianske (Stredné) a Rožňové (Dolné) Mitice, ako aj Jastrabie s príslušnými osadami. Dejiny obce Kostolné Mitice sú tesne spojené s dejinami fary i farnosti. Fara v Miticiach sa uvádza v zozname cirkevných desiatkov z roku 1582 pod názvom Myttich.

V 16. storočí, keď do okolia Bánoviec a Trenčína silne prenikali reformačné myšlienky, Mitice sa stali miestom misijnej činnosti turčianskej jezuitskej rezidencie z Kláštora pod Znievom.

Kostolné Mitice si začali prežívať obdobie rozkvetu za nitrianskeho biskupa Františka Xavera Fuchsa (1787-1804), ktorý tu dal postaviť novú faru a kostol. Mitickým farárom bol vtedy veľmi aktívny kňaz Štefan Šuba, ktorý v matrike zanechal veľmi cenné zápisy o stavbe fary i kostola.

Po zrušení poddanstva sa majetkové usporiadanie medzi Nitrianskym biskupstvom a bývalými poddanými obce riešilo úradným súdnym procesom v rokoch 1858-1884.

Kostolné Mitice mali charakter svojráznej poľnohospodárskej obce.

Rožňové Mitice

Rožňové Mitice vznikli ako osada pri opevnenom dvorci so strážnou vežou. Možno predpokladať, že práve ony sa stali strediskom pre okolité osady. Celé stredisko sa vyčlenilo z majetkového komplexu ako samostatná sídlištná jednotka a pretvorilo sa na zemepanskú obec s hrádkom, ktorý sa stal sídlom feudálneho panstva Rožňovcov, najzámožnejšej vetvy rodu Mitických.

Osada mala pôvodne odlišovací názov Dolné Mitice, pretože vo vzťahu voči svojmu materskému sídlisku Prostredné Mitice ležala v dolných polohách. Neskôr dostala odlišovací názov podľa svojho vlastníka Rožňové Mitice a tak sa objavuje aj v najstarších listinách: Rosenmytha (1489), Roscen(1493), Mittarosen(1499), Roson Mittha(1522), Roson mytha(1521).

Rožnovci akiste bohatli z vyberania mýta a hospodárske zázemie im tvoril aj dedičný majetok v Jastrabí. Ich rod sa totiž v zmysle darovacej listiny z roku 1521 pokladal za priamych potomkov Reinolda, ktorému roku 1269 za vojenské zásluhy daroval kráľ Belo IV. územie Jastrabia, vyľudnené po tatárskom vpáde. Rožňovci aj po delení majetku mali najväčšie podiely v Jastrabí, kde Rosvald Rožeň dal roku 1425 postaviť kamenný kostol. Roku 1467 jedna vetva ich rodu používala prímenie Jastrabský. Keď sa postupne znovu stali držiteľmi celého Jatrabia, Klement Rožeň roku 1521 dostal potvrdenie dedičného majetku v Jastrabí od kráľa Ľudovíta II.

Vetva Rožňovcov sa rýchlo rozrástla a dostávala sa do príbuzenstva s ďalšími zemianskymi rodinami. Tak sa územný rozsah ich panstva v 15. a 16. storočí rozšíril na majetok Motešických (Rožňová Neporadza, Bobot, Petrova Lehota), ako aj na ďalšie obce Trenčianskej župy, v ktorých mali určité majetkové podiely (Zemianske Lieskové, Rožňová Kálnica, Dolná Drietoma, Lúčka, Klobušice, Dulov, Malá Slávnica). Ferdinad I. roku 1549 obdaroval Jána Rožňa majetkom v Horovciach.

Rožňovci ako majetní zemania rozvinuli v Miticiach hospodárske podnikanie. Založili rybníky a majer, na ktorom hospodárili vo vlastnej réžii, využívajúc na prácu poddaných. Dôchodky im plynuli i z lesov, lovu a rybolovu.

Ján Rožeň zomrel koncom 16. storočia bez mužského potomka. Rožňové Mitice po ňom zdedila jeho manželka Dorota Pongrácová a dve dcéry Helena a Margita. Po smrti posledného mužského potomka rodu Rožňovcov nastala zmena vo vlastníctve Rožňových Mitíc. Panstvo sa rozdelilo medzi dva rody - Madočianskovcov z liptovských Madočian a Ordódyovcov, rod maďarského pôvodu rozvetveny po celom Slovesnku. Pavol Madočiansky, ktorý bol podžupanom v Trenčíne, ešte roku 1579 vzal si za manželku Margitu Rožňovú. Podobne manželským zväzkom s druhou dcérou Jána Rožňa sa roku 1592 do Mitíc dostal Ján Ordódy.

Do vlastníctva Madočianskovcov prešla dolná časť hrádku. Ordódyovci zdedili hornú časť hrádku.

Madočianskovci a Ordódyovci používali slovanskú reč. Svedčia o tom matriky jezuitského kolégia v Trenčíne i Trnavskej univerzity, do ktorých sa zapisovala národnosť žiakov. Označení sú ako Slováci: Štefan Ordódy (gramatista roku 1625 v Trnave, Ján Ordódy (vyšší parvista roku 1643 v Trnave), Adam Ordódy (minimista roku 1670 v Trenčíne), Andrej Madočáni (principista roku 1631 a 1632 v Trnave).

Rodinnými zväzkami nadobudol majetkový podiel v Rožňových Miticiach zemiansky rod Motešických z Motešíc už v prvej polovici 17. storočia. Pavol Motešický roku 1628 bol tútorom po Mikulášovi Madočianskom.

Takto v Rožňových Muticiach vznikol kompresorát - spoluvlastníctvo, v ktorom majetková držba bola nerovnomerná. Najväčší majetkový podiel patril Madočianskovcom, menšie podiely vlastnili Ordódyovci a Motešickovci.

Existencia viacerých spolumajiteľov dala podnet ku vzniku dohôd o spoločnom hospodárení na dedičnom majetku. Zemepáni obcí Rožňové Mitice a Jastrabie Pavol Motešický, Ondrej Madočiansky, Štefan a Juraj Ordódyovci roku 1650 uzavreli medzi sebou dohodu o dvanásťročnom hájení spoločných lesov. Dohoda sa týkala aj čiastky rožňovomitických lesov od Skalice v úbočí až po cestu. Na túto dohodu nadväzuje ďalšia slovensky písaná dohoda z roku 1653. Stanovuje vzájomné vzťahy zemepánov obcí Rožňové Mitice a Jastrabie medzi sebou a poddanými. V podstate obmedzuje úžitky z lesov a slobodu poľovania. Pri súpise remeselníkov roku 1673 v Rožňových Miticiach zapísali obuvníka a krajčíra.

Začiatkom 18. storočia manželským zväzkom vstúpil do príbuzenstva s Ordódyovcami v Rožňových Miticiach slovenský zemiansky rod Čertovcov (mali v erbe čerta a osvojili si pomaďarčený názov Erdek), pochádzajúci z turčianskej obce Laclavá. V roku 1760 tu získal aj ordódyovský kaštieľ.

Po zavedení Tereziánskeho urbára nastali určité zmeny v majetkovej držbe. Po sobáši vdovy po Antonovi Madočianskom Terézie Sobekovej s Imrichom Jasenovským roku 1773 rožňovomitický kaštieľ i s poddanskými náležitosťami získal Florián Madočiansky z Horoviec. Ten roku 1796 svoje majetkové podiely v Rožňových Miticiach dal do zálohu na 32 rokov Pavlovi Motešickému.

Pavol Motešický ešte v roku 1774 odkúpil motešický majer i s mitickým majetkovým podielom od Johanny Herbersteinovej, vdovy po Jozefovi Motešickom. Pavol Motešický začiatkom 19. storočia nadobúdal prevahu vo vlastníctve Rožňových Mitíc. Postupne odkúpil dedičstvo Madočianskovcov od Ladislava Vietorisa z Viesky pri Bolečove, ktorý ho testamentárne získal roku 1804.

Rod Ordódyovcov v Rožňových Miticiach vymrel smrťou Gašpara Ordódyho roku 1817. Vlastníkom ordódyovského podielu sa stal Karol Erdek.

Revolučné udalosti na jar roku 1848 priniesli do života obyvateľov obce zásadnú zmenu, keď Uhorský snem zrušil poddanstvo. Poslednými feudálnymi pánmi v Rožňových Miticiach boli Ladislav Motešický a Imrich Erdek.

Richtár obce Rožňové Mitice i s obecnou pečaťou bol v septembri 1849 pozvaný do Zemianskeho Podhradia. Tam vo dvore evanjelickej fary mal príhovor národný dejateľ Ľudovít Štúr v prítomnosti katolíckeho kňaza Štefana Závodníka, národného buditeľa. Štúr na zhromaždení predložil na podpis a spečatenie žiadosť o utvorenie samostatnej slovenskej krajiny. Do spoločnej deputácie obcí Záhorského okresu, ktorá túto žiadosť 28. septembra 1849 predložila panovníkovi vo Viedni, boli prizvaní aj zástupcovia obce Rožňové Mitice.

Reformy po zrušení poddanstva sa uskutočňovali v obci pomaly. Až roku 1858 Rožňové Mitice vstúpili do súdneho procesu, ktorý mal riešiť úpravu vlastníctva pôdy. Počas procesu majetok Ladislava Motešického postihol hospodársky úpadok. Majetok odkúpil rakúsky barón Fridrich Knobloch z Viedne, ktorý sa usídlil rožňovomitickom kaštieli. Knobloch sa roku 1868 stal právnym nástupcom Ladislava Motešiského v súdnom spore o pomerné rozdelenie spoločných úžitkov s Imrichom Erdekom a bývalými urbarialistami.

Po zrušení poddanstva a po majetkovom usporiadaní novej pozemkovej držby značná časť pôdy v Rožňových Miticiach zostala vo vlastníctve nového veľkostatkára baróna Knoblocha a bývalého zemepána Imricha Erdeka. Najväčším pozemkovým vlastníkom v obci bol barón Knobloch, ktorý býval v mitickom kaštieli.

Po smrti baróna Knoblocha roku 1899 získal jeho majetok viedenský obyvateľ Richard Pfeiffer, rytier z Hochwaldenu. Keď v decembri 1917 zomrel Pfeiffer, jeho pozostalosť odkúpil roku 1919 trenčiansky advokát Béla Petö, ktorý sa stal veľkostatkárom v Miticiach a neskôr advokátom v Budapešti. Patril mu väčší kaštieľ pri ceste s ovocným sadom a krásnym parkom, horný majer, Červený hostinec, pálenica a vápenka.

Na základe zákona o pozemkovej reforme z roku 1919 z tohto majetku dostalo určitú časť 9 nadobúdateľov pôdu na ciele poľnohospodárske a 15 nadobúdateľov na ciele stavebné. Petö v rokoch 1930-1935 postupne odpredal majetok v Rožňových Miticiach drobným roľníkom. Obec od neho odkúpila ovocnú záhradu a štrkovú baňu. Po likvidácii majetku samostatnú budovu kaštieľa kúpil v roku 1930 Jozef Straka, obchodník z Trenčína. Kaštieľ sa stal odkúpením od M. Straku v roku 1979 majetkom obce Trenčianske Mitice. V roku 2005 kaštieľ odkúpila od obce súkromná firma, ktorá sa zaviazala kaštieľ zrekonštruovať.

Menší panský majetok v Rožňových Miticiach v druhej polovici 19. storočia vlastnili Erdekovci. Po smrti Imricha Erdeka (+1874) majiteľom sa stal Richard Erdek. Ten zomrel bezdetný roku 1916 a jeho majetok zdedili Učnaiovci, príbuzní z Trenčína. Majetok od Učnaiovcov roku 1928 odkúpil Pozemkový ústav v Olomouci, ktorý ho roku 1930 predal Jozefovi Krčmovi z Otrokovíc na Morave. Ten majetok postupne rozpredal. Kaštiel od neho roku 1946 odkúpil podnikateľ Viliam Mikloš. Úpravami po tejto kúpe tento menší kaštieľ stratil svoj pamiatkový charakter.

Rožňové Mitice, niekdajšie sídlo feudálneho panstva, postupne strácali svoju administratívnu funkciu, ktorú od nich prevzala niekdajšia poddanská obec Jastrabie, lebo mala výhodnejšiu geografickú polohu a lepšie dopravné spojenie s okolím.

Trenčianske Mitice

Obec vznikla roku 1960 zlúčením Zemianskych, Kostolných a Rožňových Mitíc. Rozhodnutie o zlúčení prijali obyvatelia troch Mitíc v rožňovomitickom kaštieli. Dôvodom pre zlúčenie bolo to, že obce boli malé a finančné náklady na ich správu sa ukazovali ako neúnosné a nepraktické. Odlišovací prívlastok Mitíc podľa blízkosti k Trenčínu sa vybral v domnení, že Mitíc je v republike viac. Nadmorská výska stredu obce je 332 metrov. Chotár, ktorý má rozlohu 1284 hektérov, dosahuje výšku od 285 do 681 metrov nad morom.

Miestny národný výbor po zlúčení obcí bol umiestnený do Zemianskych Mitíc ako do stredovej časti. Na čele zlúčenej obce v rokoch 1960-1995 stáli títo predsedovia miestneho národného výboru (do roku 1991) alebo starostovia obecného úradu: Anton Pristach (1960.1963), Ján Glasa (1963-1986), Mária Hôrková (1986-1991), Jaroslav Doktor (1991-1994), Milan Kyselica (1994-1998), Dušan Rozemberg (1998-...). Obec vybudovala viacúčelovú budovu v časti Zemianske Mitice, v ktorej sídli obecný úrad.

Červený Hostinec

Územie tejto dnešnej osady (329 m n. m.) pod Mníchovolehotským priesmykom sa spomína pod názvami Árok seu Jarky a Pred Jarky v spore Františka Ordódyho s Pavlom Motešickým z rokov 1677-1680. Ordódy protestoval proti tomu, že mu poddaní Motešického navozili na ornú pôdu kláty dreva, takže tu nemohol siať.

V súvislosti s krvipreliatím na Jarkoch pri tureckom vpáde roku 1663 od miestneho obyvateľstva, ktorému sa podarilo zachrániť útekom do hôr, dostalo toto pole názov Krvavé pole alebo Červené pole.

Prícestný hostinec, ktorý tu vybudovalo mitické panstvo v prvej polovici 18. storočia, dostal pomenovanie Krvavý hostinec alebo Červený hostinec. Prvá písomná zmienka o ňom je v archívnych dokumentoch i v kostolnomitickej matrike narodených z roku 1743 (ex educillo Jarky). V rozličných písomnostiach je hostinec doložený pod viacerými názvami slovenskými (Árok, Vöröscsárda) i nemecky (Rothen Wirthaus). Názov hostinca umocňovalo jeho zafarbenie na červeno.

Červený hostinec patril k rožňovomitickému majeru a s ním vystriedal viacerých majiteľov (Motešický, Knobloch, Pfeifer, Petö). Pri prvom číslovaní v Rožňových Miticiach roku 1852 dostal číslo 20.

Majitelia hostinca dávali do prenájmu drobným zemanom alebo Židom. Krčmári tu zriadili pálenicu. Osada už v 19. storočí mala vyše 20 obyvateľov, pretože popri krčmárovi tu bývalo aj služobníctvo, kováč a panský hájnik.

V hostinci sa zastavovali furmani, domáci trhovníci či jarmočníci, podomoví obchodníci a rozliční cestujúci. Bol zástavkou aj bohatých kupcov, čo viezli tovar na vozoch, v zime na saniach z Moravy i Považia do stredoslovenských banských miest alebo do Nitry, ako aj opačným smerom.

Hostinec - účelovo a dômyselne vybudovaný pred značným stúpaním do priesmyku a pri minerálnych prameňoch - slúžil na oddych, občerstvenie a prípadné prenocovanie. Na občerstvenie hostí slúžila výčapná miestnosť. Na prenocovanie vzácnejších hostí bola k dispozícií osobitná izba. Paholci a furmani nocovali na vozoch, lebo prevážaný tovar bolo treba strážiť. Pri krčme stála kôlňa na prenocovanie či oddych koní pred namáhavým úsekom cesty.

V hostinci bývalo veselo a rušno. Objavovali sa tu aj návštevníci, ktorí namiesto občerstvenia vyhľadávali mešce kupcov s dukátmi či strieborniakmi. Cesta horským priesmykom bola nebezpečná. Hrozili tu prepady od zbojníkov. Preto kupci chodili zväčša hromadne, často s ozbrojeným sprievodom ochrancov.

Krčma na Červenom Hostinci ešte slúžila robotníkom pri stavbe železnice v rokoch 1900-1901. Po jej dokončení však stratila svoj pôvodný význam, až zanikla. Budovy od veľkostatkára Petöho v roku 1923 odkúpili Michal Pristach a Jozef Šebáň.

Zanikla niekdajšia povestná prícestná krčma pod priesmykom Jarky. Dnes ju dokumentuje názov, pod ktorým túto osadu poznajú i ľudia z okolitých dedín.

Sakrálne stavby

Kaplnka svätého Jána Napomuckého

Medzi kostolom a farou (časť Kostolné Mitice) sa nachádza murovaná kaplnka z 19. storočia o rozmeroch 2,10 m x 2,35 m. Vo výklenku na podstavci je socha svätého Jána Nepomuckého.

Božia muka

Pomník sa nachádza pri križovatke cesty z Mitíc do Jastrabia a cesty z Trenčína do Bánoviec. Dokladá ho už kanonická vizitácia z roku 1798 ako ,,colossus" zvaný ,,Božje Muky". Vtedy stál mimo obce Rožňové Mitice pri ceste do Jastrabia.. Murovaný pomník má tvar štvorhranného hranola o šírke 1 metra. Navrchu je ručne kovaný železný kríž, pod ním polmesiac obrátený rožkami nahor. Po stranách sú v dutinách umiestnené obrazy svätých.

Na juhozápadnej strane v dolnej časti pomníka je štvorcový otvor a dnu v pomníku je dutina. Pri oprave roku 1937 našli pod pomníkom hromadný hrob. Majiteľ pozemku, ktorý v blízkosti pomníka kopal jamu na hasenie vápna, našiel tu ľudské lebky a v niektorých zatlčené klince. Kríž na obrátenom polmesiaci, ktorý je symbolom Turkov a mohamedánov, dáva tušiť, že božia muka je pamätníkom na turecký vpád a znakom víťazstva kresťanov nad tureckými vojskami.

Zvonica

Uprostred obce Rožňové Mitice stála v 18. storočí drevená zvonica. Doložená je aj v kanonickej vizitácii nitrianskeho biskupa z roku 1798. V 19. storočí tu vybudovali murovanú zvonicu. Je to hranolová stavba so stanovou strieškou, krytou plechom a zakončenou krížom. Má 4 malé zvukové okná. Na čelnej stene vo výklenku za sklom je socha Lurdskej Panny Márie. Zvon z roku 1738 od zvonolejára E. Christelliho z Bratislavy je darom miestnych zemepánom Ordódyovcov.